philosophiae

Dlho som sa ostýchal napísať niečo ku konfliktu na východe Ukrajiny, ale čím ďalej čítam správy z oboch strán, usúdil som, že svoju úvahu v skrátenej forme predsa len napíšem. Nemusíte so mnou súhlasiť vo všetkom, ale minimálne si to úvahu nad vecou zaslúži…

Je to už vyše rok, čo začali prvé protesty a nepokoje na Ukrajine. Po zvrhnutí „zlého prezidenta“ a vypuknutia- dovolím si povedať, občianskej vojny na východe Ukrajiny medzi vojskami Kyjevskej vlády a povstalcami, prešla celá aktivita z Majdanu na nový druh nadnárodného športu v duchu a s cieľom zvaliť celú ťarchu viny na Ruskú Federáciu. Niet divu, že sa západ ihneď chytil iniciatívy a dookola počúvame iba sankcie a sankcie. Samozrejme, nemôžeme poprieť krok- zabratie Krymu, ktorý bol podľa môjho uváženia trochu unáhlený, avšak aj tu sa dá nájsť pár filozofických momentov, kedy misky váh spravodlivosti tento čin predsa len vysvetľujú. Okrem historických faktov je nutné potrápiť mozgové závity v inom smere. Ak vezmeme do úvahy verejne známy fakt, že vlády v Kyjeve sa zmocnila toho času hŕstka ľudí, ktorí ihneď po prevzatí moci začali naplno „úradovať“- pričom ich legitimita v zmysle nadobudnutia moci bola mizivá- dokázali „presvedčiť“ nielen občanov, ale aj celý svet o správnosti ich krokov. Nastáva otázka, prečo neuznali referendum na Kryme, ak uznali očividný puč v Kyjeve, pričom oba prípady sú minimálne sporné a určené na dlhé debaty odborníkov. Prečo teraz svet viní za krvavú občiansku vojnu Rusko a nie tých, ktorí ju rozpútali? Koho záujem je, aby bola Ukrajina roztrieštená? Snáď Ruska? Európskej únie? Myslím si, že nie. Európania poznajú hrôzy vojny dostatočne na to, aby sa nesnažili k nej čo i len priblížiť. Vráťme sa však ešte do blízkej minulosti. Voľby na Ukrajine prebehli už počas prvých konfliktov a pod pevnou rukou opozičníkov z Majdanu, preto ich môže človek umný a inteligentný len sotva považovať za relevantné. Je to niečo ako keď sa rozbehne vlak v polovici nastupovania a tak cestou postráca pár ľudí, nevynímajúc tých, čo ostali oklamaní stáť na stanici. Zmysel týchto volieb mal blízko k scenárom dobre známym ľuďom za socializmu… Myslime však aj na druhú stranu mince, aj keď je to ťažké, najmä pri dnešnom spôsobe podávania informácií. Minulosť sa už ale nedá vrátiť späť, preto je nutné a malo by byť svätou povinnosťou oboch strán a ich podporovateľov zastaviť zabíjanie nevinných ľudí na východe Ukrajiny. V prípade západných krajín, ktoré vo veľa smeroch situáciu ešte stupňujú, mi príde ich reakcia (a reakcie) v zmysle „zlodej kričí, chyťte zlodeja“. Neustále ohrádzanie sa tým, že Rusko porušuje medzinárodné právo a zasahuje do záležitostí iného štátu je priam smiešne v podaní západných štátov, ako sú Spojené štáty, Veľká Británia, či Francúzsko. Nie Rusko je štát, ktoré si z medzinárodného práva a zmlúv spravilo trhací kalendár… či nebodaj privilégium ako „toto pre nás neplatí“ prináleží im? Západu? Ak aj došlo k sporným situáciám, západ nemá najmenšie právo za to niekoho kritizovať v takomto duchu. Čo zostalo z krajín po zásahu „demokratickej päste“? Kde je teraz Irak, Líbya, kam mala takmer namierené Sýria? To už je ale pre médiá tabu. A práve tie by mali konať verejnú osvetu a poukazovať na pravdy, ktoré sú zapierané, alebo minimálne vyvažovať informácie z jednej strany informáciami strany druhej. Obe bojujúce tábory majú právo na svoju filozofiu, no jej presadenie nesmie byť formou násilia a vojny. Na to máme diplomaciu, aby sme sa vojnám vyhýbali- nie zbrane, nie sankcie, ktoré nikomu nepomôžu, iba prilejú väčší svár do už aj tak vyhrotenej situácie. Ale separovať Rusko od všetkých medzinárodných aktivít od športu, kultúry, po politické organizácie fakt nie je riešenie…

Prirodzene, Ukrajina má zvláštne postavenie ako v medzinárodnom priestore, tak vo vzťahu k Rusku a to je tá vec, ktorú si západ nevie a asi ani nechce uvedomiť. Ukrajina a ostatne východná Európa bola vždy v zahraničných záujmoch Ruska, ako veľmoci. A Rusko sa musí ako veľmoc aj správať, ak chce ňou ostať. Ďalšia destabilizácia regiónu a „demonštratívne“ cvičenia NATO v blízkosti a v oblasti záujmov nepôsobí inak, než kontraproduktívne, až provokatívne. Veď, nedajbože pomyslieť, čo by sa dialo, ak by napríklad po predošlých dohodách začalo Rusko vyloďovať kontingenty na brehoch Mexika a ubezpečovať všetkých naokolo, že je to pre bezpečnosť všetkých…

Každý jeden krok vychádzajúci- z nedorozumenia? Nevôli rokovať? Zámeru? – Vedie ku konfliktu. Väčšiemu konfliktu, ktorý svet nepoznal 70 rokov, ale očividne sa musí história znovu opakovať a znovu budú umierať nevinní pre záujmy mocných. Ukrajina nie je len lokálny problém. Za konfliktom je niečo viac… a to viac, nás môže pripraviť o veľa. Otvorme oči a začnime myslieť, lebo opäť príde čas, kedy si budeme s trpkosťou spievať upravenú verziu „Červeným šátečkům kolem se toč, ja mám jít na rusa a nevím proč…“ (tak nejako).

Otázky vojny sú čoraz viac v kurze, najmä na pozadí tohto roku, kedy si pripomíname 70te výročie víťazstva nad fašizmom. Nie náhodou cítiť tendencie k prepisovaniu a ignorovaniu histórie- počnúc nechutným breptom poľského predstaviteľa diplomacie (prepáčte mi za ten eufemický výraz, ale pojem, ktorý by to lepšie vystihol sa nehodí a nesluší) končiac handrkovaním a odvracaním sa od Májového sviatku. Niet sa čo čudovať, veď západ je očividne ochotný sa spojiť aj s ultrapravicovými silami v Kyjeve, ktoré sa netaja oslavovaním Banderu  pochodujúci pod červeno-čiernou vlajkou. Ak sú ochotní zájsť až tak ďaleko, a ak ľudia budú aj naďalej takí slepí, ako doteraz, nie je nám hodné nič, len znova vojna!

Človek nemusí súhlasiť nutne so všetkým, ale ako som už naznačil, či spomenul na začiatku, nemôžeme všetko brať čierno-bielo (lebo svet sa bohužiaľ opäť polarizuje) ale začať používať vlastný rozum. Dáva to zmysel, len sa treba nezávisle nad tým zamyslieť. A Slovensko… Slovensku ostáva len to, aby sa poučilo z minulosti a priklonilo sa na stranu, ktorá ho po použití neodhodí ako handru a nestiahne so sebou dole. Ale je to vôbec možné?