philosophiae

Čo nám bráni prekonať problém s imigrantmi a imigráciou? Čo nám bráni tento problém vyriešiť? Konvencie, cynizmus a xenofóbia opäť raz vyhrala nad ľudskosťou? Je pre nás jednoduchší a prirodzenejší nacionalizmus? Alebo ľútosť a solidarita má v nás ešte svoje miesto? Je ťažké vybrať si, ktorej strane človek prejaví svoju priazeň. Nevedomosť ľudí je ale pre Európanov nebezpečnejšia ako samotní utečenci. Nadviažem na môj predošlý článok, ktorý bol písaný ešte v období, kedy utečenecká kríza nebola tak blízko, aby sme si ju uvedomovali, ale teraz je už predodvermi a je nutné ju riešiť. Každý jeden rozumný človek sa určite pozastaví nad tým, že utečenci sa nezjavili v Európe znenazdajky. Čo je ale zaujímavejšie, je samotná roztrieštenosť názorov.

Ja sa osobne nestotožňujem ani s jedným názorom- či už ide o tých, čo utečencov vítajú a snažia sa ich socializovať do našej európskej kultúry, alebo o názory „extrémistických“ skupín propagujúce názory xenofóbie a islamofóbie, ktoré by sme im ale nemali mať za až tak zlé, ako to prezentuje ich opozícia. Prečo by sme ale tieto prúdy názorov nemali brať natoľko do úvahy je to, že v oboch prípadoch ide len o krátke a dočasné riešenie s chabou perspektívou. Za prvé, tábory sa nemôžu stavať večne, ako ani ich kapacita nemôže byť nekonečná. Raz tí ľudia z nich vyjdú a budú sa chcieť osamostatniť- to automaticky znamená nájsť si prácu, vytvoriť si svoju komunitu… Ale máme skutočne na to kapacity? Pri tej nezamestnanosti a pri tých rozdieloch medzi krajinami eurozóny asi ťažko.

Stavba európskeho múru tiež nie je riešenie, lebo ako inak, padli aj babylonské hradby… krajiny nápor nezvládnu a tobôž nie „humánnym“ spôsobom. Aj prejavy solidarizmu aj prejavy nacionalizmu môžu byť pre Európu smrteľné. Naša západná civilizácia svojim chovaním vo svete dokázala krátkozrako zrútiť oporné múry svojej vlastnej bezpečnosti, nevedomky podporiť vojenské a polovojenské organizácie, ktoré ju nakoniec môžu stáť veľa. A teraz právne konvencie a alibizmus dokonale zacyklili európsky obranný mechanizmus- pokiaľ sa budeme stále riadiť niečím, čo je neefektívne, nemáme šancu otázku imigrácie vyriešiť v dohľadnej dobe. Plno právnych konvencií predstavujúcich rôzne zákony a paragrafy o utečencoch, o vojnách, o intervenciách, humanitárnej pomoci atď. nám ukázali svoju kostrbatosť. Európe horí pod zadkom, a každé z uvedených riešení nemá šancu na dlhodobý úspech, ako sme už dokázali.

Aké riešenie teda môžeme ponúknuť? Musíme prirodzene rozlišovať medzi utečencami. Jedných Európa pripravila o domovy svojim pričinením v súčasnosti a druhých v širšej minulosti pripravila o bohatstvo krajiny v časoch kolonializmu, preto chovanie imigrantov musíme rešpektovať a chápať a v žiadnom prípade nesmieme chovať voči nim vyslovene nepriateľské správanie. Pomoc je teda nutná, ale ich socializácia v Európe bude mať pre Európanov zhubné dôsledky, najmä v širšom časovom rozsahu. Ľudia by sa mali naučiť v prvom rade utečencom porozumieť a hľadieť na nich nie ako na moslimov, ale ako na ľudí, rodiny, matky s deťmi… a to sa pri dnešnej aktivite médií nedá. Opäť smerujeme k tomu jednému a základnému problému. K nevedomosti, neznalosti. Európa musí v prvom rade priznať svoj podiel viny na situácií a v druhom rade musí situáciu vyriešiť tak aby zastavili imigráciu a sami imigranti sa mohli vrátiť späť do svojich krajín. A riešenie situácie je jasné. Obnoviť poriadok v krajinách, ktoré zostali destabilizované pričinením západu- a nielen Európy! Je nutné pripomenúť, kto sa pasuje za najväčšieho spojenca západnej Európy.

Spolužitie moslimského a európskeho obyvateľstva je zložité, no riešením nie je nenávisť- lebo nenávidieť je ľahké… Prirodzene, je lepšie ako pre jednu stranu, tak pre druhú, či už z kultúrneho, alebo sociálneho hľadiska žiť oddelene.

Aktivisti- obe názorové strany namiesto nezmyselných protestov a demonštrácií by mali spojiť svoje sily a poukázať štátnikom a mocným, aby riešili problémy Európy zodpovedne a racionálne v prospech európskeho obyvateľstva.

Nakoniec by som ešte chcel spomenúť jeden bod. Pokrytectvo niektorých skupín je priam zarážajúce. Skupiny ktoré pred časom kritizovali intervencie západu v Sýrií, Líbyi, atď. a veľkodušne podporovali tamojšie vlády či už Assada alebo Kaddafiho v boji proti opozícií, rebelom a interventom, ako aj podporovali domáci ľud v nepokojoch (a kritizovali NATO z dobíjania sveta) teraz hája svoje nacionalistické ideológie a presne tých ľudí, ktorých prednedávnom podporovali teraz považujú za odpad a najväčšiu moslimskú zberbu ktorá nemá v „bielej Európe“ čo hľadať.

Druhý extrém sú humanitárne skupiny a podobné organizácie, ktoré teraz tvrdošijne bojujú za ľudské práva utečencov a imigrantov a akoby zázrakom rozliepajú a otvárajú oči pred zabíjaním a zverstvami, ktoré ich materské západné krajiny podporovali v minulosti. Kde ale boli vtedy?

Aj toto je silný argument pre nás, aby sme sa na problém pozerali vlastnou hlavou a nenechali sa strhnúť davovou psychózou. Ak si to povie aspoň väčšina ľudí, môžeme problém vyriešiť. Aký máte teda na to názor vy?